Marvin

Nie, nie som pesimista. Nie, nemám problémy so vzťahmi. Len mi tak trochu (dosť) vadí, že balenie sa v tejto konzumnej spoločnosti stalo tak trochu psychologickou hrou...

Mám ju pozvať na drink, alebo nie? A na aký? Zase Valentín, mám je niečo kúpiť? Zapôsobí to na ňu? Tak ako moja, už ideme na to? Ešte nie? Tak čo skúsiť ešte kino? Alebo len útulnú kaviareň? Mám Ti ozaj práve teraz hovoriť, že Ťa ľubim? A naozaj Ťa ľúbim? Alebo stačí, keď to len tak poviem? A čo keby som povedal len, že práve teraz nemám chuť na sladké reči, ale trochu sexu? Že by som neuspel? Veď to je mi jasné...

Ozaj mám pri niektorých ženách pocit, že sú to obyčajné vychcané svine. Naštastie mám tendenciu, tekéto stvorenia docela rýchlo odhadnúť. Občas však mám pocit, že sa správam rovnako vychcane. Hľavne keď som vo fáze hladania samičky. Vtedy mám dosť zvláštne myšlienky a kladiem si docela vysoké nároky. Tie sú potom, zrejme, dôvodom, prečo narážam na pekné, ale vychcané baby...

Zdá sa mi, že celé balenie je len čírou psychologickou hrou. Čo všetko musím podstúpiť? Čo teraz spraviť, aby som bol in? A čo nerobiť? Nemal by som jej trochu polichotiť, už som jej nelichotil posledných desať minút. Alebo mám ešte počkať, nech si nemyslí, že som až moc prehnane milý? Ach. Nezdá sa Vám to celé trápne?

Zaujímalo by ma, či takýmito štádiami prechádzajú aj iné živočíchy. Ozaj dve svine, dva delfény, alebo iné zvery musia týmto prechádzať tiež. Bodaj by, aspoň by sme v tom neboli sami...