Marvin

Rozmýšlam. Robievam to často, a prekvapivo ma to ani nebolí. Veľa ľudí to zjavne bolí, lebo všade stretávam ľudí, ktorí myslia málo, poprípade vôbec. Ale to som už trochu odbočil :)

Rozmýšlam nad mojím posledným vážnym vzťahom. Tri a pol roka. Skoro. Alebo skôr tri. A, veď to je jedno, aj tak už skončil. Vykašlala sa na mňa ona, nie ja na ňu. Ono to tak trochu zabolí, ale po čase to vždy prejde. Keď som to začal po čase analyzovať (na chybách sa predsa má človek poučiť, nie ich ignorovať), tak som tomu rád. Pretože...

Posledný pol rok nášho vzťahu bol zvláštny. Kým na začiatku som bol ja ten nepríjemný a ona ma nejakým divným spôsobom tolerovala (a mala rada), približne v polke vzťahu sa to zmenila. Karta sa obrátila. Uvedomil som si v tom čase, že by som sa k nej nemal tak chovať, takže som sa menil a menil k lepšiemu. To však akosi podvedome pocitila a začala byť ona tá zlá. Až sa to časom vyvŕbilo až do toho rozchodu. Ako argument uviedla, že som na ňu moc dobrý.

Argument evidentne sprostý, kvňli tomu sa podľa mňa ľudia nerozchádzajú. Napriek tomu, argument ktorý poteší, takému verím rád :)

Rozmýšlam však nad tým posledným pol rokom. V ten náš vzťah už docela trpel. Aj som rozmýšlal o rozhode, ale akosi som sa k tomu nemal. Evidentne aj ona rozmýšlala o rozchode skôr, ale akosi sa k tomu nemala. Ako keby sme mali z rozchodu nejaké obavy, i keď v našom vztave, keď vzťah krachoval mohli príjsť už len lepšie časy, pre oboch...

A to je presne to, čo ma trápi. Prečo sme nevedeli nazbierať odvahu na rozchod? Prečo sme to predlžovali? Malo to nejaký význam? Má to význam vo všeobecnosti, udržiavať pri živote niečo, čo má mizivú šancu ne prežitie? Priznám sa, že si neviem odpovedať ani sám. A čo Vy, čo myslíte?