Každý človek má nejkú úchylku. Pekne vykreslené to bolo v českom filme Knoflíkáři. Tá moja naštastie nie je až taká závažná. Ostatne, ani úchyľky postáv z menovaného filmu neboli závažné...
V žiadnom prípade nie som nejaký diskofil. Na diskotéky chodím len občas, aj to presne netuším, čo si od toho sľubujem. Teda asi viem. Naplnenie mojej úchylky. Najviac sa mi darí v Hysteria Pube. Kto nie je z Bratislavy, postačí mu poznať fakt, že Hysteria Pub sa radí k jedným z tých lepších diskoték...
V čom teda spočíva moja úchylka? V pozeraní. Nie v šmírovaní. Žiaden vojérizmus. Ale sledovaní. Pozorovaní. Rád sledujem ľudí, ako sa kto chová, ako sa kto pretvaruje. Našťastie, ľudia sa dajú docela ľahko prečítať a to najmä tí ľudia, ktorí navštevujú spomenutú Hysterku.
Keď si bližšie prezriete ženy v Hysterke, zistíte, že sa jedná o princezné. Nie že by boli také pekné, alebo nebodaj bohaté. To nie. Oni sa tak cítia. Bohužial, tento ich pocit je len ilúziou, ale to oni zrejme nevedia. Baví ma to. Netvrdím, že nie sú pekné. Niektoré aj sú. Problém nastane v momente, kedy otvoria hubu. To je všetko stratené a skočia im na to len mafiáni...
Kto sú mafiáni? To sú zase muži, ktorí chodia do Hysterky. Povačšine sa totiž jedná o chudákov, ktorí v živote nič moc nedokázali a ani nedokážu. To však ešte asi ani sami netušia. Teda, jedno dokážu úplne skvele. Natiahnuť si na seba elastické tričko, prípadne tieľko, nagelovať si vlasy a tváriť sa ko mafiáni. Ako ľudia, ktorí povraždili pol Bratislavy...
No a posledná kategória sú zrejme úchyláci, či už trpiaci rovnakou úchylkou ako ja, alebo inou. Pretože úplne zdravý človek do takého pajzlu s pretvarujúcimi sa magormi a sliepkami rozhodne pri plnom vedomí a bez vedľajších umýslov (naplnenie úchylky) rozhodne nedôjde...
Komentáre